Hrnčiarstvo a keramika na Slovensku
[Dokumenty a texty]

Spracovanie HLINY
Hrnčiarstvo
Hrnčiarstvo patrí k najstarším špecializovaným remeslám. Spracovanie hliny sa na Slovensku vyvíjalo v dvoch formách - ako hrnčiarstvo a majolika (označovaná i ako fajansa). Hrnčiarská výroba patrí k najnáročnejším tradičným technikám. Okrem toho, že vyžaduje nákladné vybavenie dielne, musí mať výrobca veľa odborných vedomostí i praktických skúseností .V sortimente sú zastúpené predovšetkým tradičné tvary, farebnosť a dekor charakteristické pre významné hrnčiarske strediská (napr. Bardejov, Držkovce, Pozdišovce, Šivetice, Pukanec, Ľubietová, Trstená, Nová Baňa). Hrnčiarske strediská boli na celom Slovensku. Vytvorili si vlastný sortiment a v ich výzdobe sa prejavujú zreteľné regionálne odlišnosti. Dnes sú hrnčiarske výrobky zastúpené taniermi a misami rôznych veľkostí, džbánmi, krčahmi, vázami, dózami, fľašami. Tradičné zdobné techniky - maľovaný, vyškrabovaný alebo reliéfny dekor - uplatnili výtvarníci pri čajových a kávových súpravách. Výroba majoliky bola sústredená v niekoľkých obciach západného Slovenska. Jej výrobu k nám priniesli v 16. storočí habáni (anabaptisti, novokrstenci). Z pôvodnej habánskej majoliky sa postupne vytváralo slovenské džbankárstvo, ktoré má vlastný výtvarný prejav. Najznámejšie strediská boli napr. Košolná, Dechtice, Sobotište, Veľké Leváre. Technologický postup výroby majoliky sa odlišuje od hrnčiarskej výroby. Rozdiely spočívajú v zložení hliny, farbív, glazúr a v celkovo odlišnom spôsobe spracovania. Majolikové výrobky slúžili pre svoju dekoratívnosť predovšetkým na reprezentačné účely. V sortimente výrobcov sú zastúpené tradičné taniere, misy, džbány, fľaše, hrnčeky, ako aj predmety v nových tvaroch a s novými dekoratívnymi prvkami - stolovacie súpravy, soľničky, dózy, vázy. Aj pri nich sa uplatňuje popri maľovaní perforovanie, vykrajovanie, rebrovanie či rýhovanie. Patria tu aj menšie predmety, ako sú šperky, zvončeky, hračky. Samostatnú výtvarnú kategóriu predstavujú figurálne plastiky.

Zdroj: Krátke historické charakteristiky slovenských tradičných remesiel.



Ondrej Lepiš:
Hrnčiarstvo a keramika v Novohrade.
Hrnčiarstvo a keramika patrí medzi prvé prejavy umu a zručnosti človeka. Podľa archeológov možno datovať prvé výrobky z hliny do obdobia pred 25 000 rokmi. Z archeologických nálezov môžeme spomenúť kužeľovitý idol ženy z Kašova na Zemplíne a zlomok ženského lona plastiky z Moravian nad Váhom. Slovo „keramika“ je gréckeho pôvodu. Grécke slovo „keramos“ znamená „roh“, ktorý už dávno slúžil na pitie a z toho prešiel názov aj na nádoby z hliny. Aj na území Slovenska bolo hrnčiarstvo, najstarším keramickým odvetvím, z ktorého sa postupne vyvinuli ďalšie keramické odvetvia. Bolo to kachliarstvo, džbánkarstvo, tehliarstvo. Na základe bohatej palety nerudných surovín bolo možné neskoršie založiť výrobu šamotu, magnezitu a dinasu. Z hľadiska využívania nerudných surovín sú zaujímavé zmienky o ťažbe a pálení ílov na tehliarske výrobky už od 9. až do 11. storočia a neskôr konkrétne v oblasti Maštinca a Pondelka už z roku 1340. Žiaruvzdorné íly z Poltára, Brezničky, Zeleného, Kalinova a Jelačičky, sa začali využívať na výrobu materiálu pre stavbu pecí v Kalinove už od roku 1715, v Pondelku od roku 1750, v Poltári od roku 1867, v Zelenom od roku 1869 a v Halieri od roku 1900. Už v priebehu 8. storočia začali naši predkovia využívať primitívny hrnčiarsky kruh. Na výzdobu využívali hrebienkové rydlo. Od 10. storočia, ale najmä v 12 až 14. storočí, sa na Slovensku výrazne vyčlenili dva druhy keramiky. Na jednej strane dedinská a na druhej mestská keramika ktorá bola rôznorodejšia a preberala námety aj zo vzdialenej cudziny. Na dedinách sa vyrábala keramika predovšetkým pre domácu potrebu každodenného života. V 13. storočí sa u nás začali stavať na vypaľovanie keramiky tzv. poľné pece. Plameň v nich stúpal vertikálne cez dve vypaľovacie komory. Mali kruhový pôdorys a teplota sa v nich dosahovala až 850°C. Pálilo sa najmä v noci aby bolo do pece dobre vidieť. Pece sa obvykle vykurovali bukovým drevom. Celé vypaľovanie trvalo až 20 hodín. Technickou novinkou ktorá sa objavuje po 14. storočí je glazovanie výrobkov. Glazúra sa odvtedy uchovala a používa sa dodnes. K hrnčiarskemu remeslu patrila aj výroba svietidiel. Vyrábali sa kahance na olej a svietniky na držanie sviečok. V 15. storočí začali na Slovensku vznikať prvé cechy. Prvý hrnčiarsky cech na Slovensku založili hrnčiari v Bardejove už v roku 1475. v Novohrade bol prvý cech založený v Haliči v roku 1726. V polovici 19. storočia bolo na Slovensku činných 61 hrnčiarskych cechov. Remeselnícke cechy boli u nás zrušené v roku 1872. Výrobný sortiment bol naozaj bohatý. Najrozšírenejšie boli napr. mliečniky – „mliečnike“, hrnce na varenie – „variake“, široké hrnce – „širáne“, hrnce s objemom do 1l – „žobráčiky“, hrniec do objemu 2l – „grošovce“, hrnce na maslo a masť – „masláke“, krčahy – „hrkáče“ alebo „rošťáke“, misy na umývanie riadu – „vajlinge“, rajnice – „ranice“, pekáče – „protvany“ fľaštičky – „buteľky“, napájadlá na hydinu – „pijáke“, sporiteľničky – „mumáke“, črepníky – „kvetáke“. Novohradská keramika bola svojimi tvarmi, ornamentálnymi motívmi výzdoby, pritom jemne pôsobivou skladbou farieb, široko-ďaleko známou a vyhľadávanou.